Vlastička Jakubišinová je teta z nášho zboru v Žiline. Hoci nepatrí medzi mládežníkov, keď prídete do kostola, je dosť možné, že ju tam stretnete. Možno bude v kuchyni pripravovať občerstvenie po službách Božích, možno bude žehliť obrusy na oltár, aby boli tip-top, alebo pri inej práci, ktorá je potrebná. Vlastička slúži, aj keď už nie je bezstarostná mládežníčka a aj keď služba nie je pohodlná.
Čo pre vás znamená služba?
Na začiatku, keď som začala slúžiť, nevnímala som to ako službu. Chcela som len pomáhať v zbore. Ako službu som si najskôr predstavovala chodenie na evanjelizácie a to, čo som robila ja, som vnímala skôr ako zabezpečovanie nejakej činnosti, alebo ako pomoc zboru. Zavolali ma, tak pomôžem.
Teraz to ale vnímam tak, že v zbore je potrebné spraviť množstvo vecí a každý máme iné dary. Je dôležité slúžiť, lebo tým dávame niečo najavo. Aj Boh nás pozýva do toho, aby sme boli jeho služobníci. A preto, keď som Ježišovi povedala ÁNO, chcem mu slúžiť naplno.
Treba službu aj fyzickú, aj službu slova. Nemôžme rozprávať o pomoci a potom nepomôcť. Aj pre ľudí z vonku je to nejaký obraz, keď im pomôžeme. Služba a ochota je prejav našej viery.
Kedy ste začali slúžiť?
Slúžiť som začala krátko po tom, ako som vyznala, že chcem patriť Ježišovi. Obrátila som sa až po 50-tke. Chodievala som do kostola, len aby som si vydýchla od zhonu a každodennej roboty, nie kvôli vzťahu s Ježišom. Raz sa u nás v zbore konali vyučovania o Ježišovi a ja som si povedala, že keď chodievam do kostola, tak by som mala aj o ňom niečo vedieť. Na týchto stretnutiach nám povedali evanjelium a vtedy som uverila.
Služba a ochota je prejav našej viery.
Na začiatku som ale slúžila hocikde, ako som ja chcela a nepýtala som sa Pána Boha, kde On chce, aby som bola. Raz sa ma spýtal: „Kvôli komu si tu?“ Vtedy som si uvedomila, že je potrebné pýtať sa Pána Boha, Ducha Svätého, aby mi ukazoval, do akej služby sa mám zapájať, aké slová hovoriť. Aby to, čo robím, nebolo márne.
Čo vás motivuje slúžiť? Prečo ste to nevzdali?
Ako som aj spomínala, moja motivácia sa počas života menila, ale sú niektoré veci, ktoré ma motivujú a povzbudzujú. Jednou z nich je super stanica, Rádio 7, a ich témy a zamyslenia, kde aj moderátori hovoria o svojich zlyhaniach. Ďalšou je kniha Volanie Ježiša, ktorá obsahuje rôzne zastavenia. Raz mi jedna známa odfotila a poslala kúsok z tejto knihy a mňa to tak zaujalo, že som v ten deň šla do kníhkupectva a kúpila si ju. Dnes môžem ja posielať úryvky z tejto knihy ostatným.
Akej službe ste sa venovali?
Na začiatku som pomáhala najmä v kuchyni v kostole, alebo keď bolo treba niečo upratať, nachystať. Ďalšia moja služba vyplývala z mojich vzťahov, takže som slúžila najmä mojej generácii, kolegyni, tete, príbuzným, susede. Niekedy som ľudí navštívila a potom, keď potrebovali s niečím pomôcť, som pomohla.
Ježiš hovorí, že je s nami a preto mám túžbu nevzdať to.
Či to bol nákup potravín, staranie sa o ľudí, ktorí sa nemôžu hýbať, kŕmenie alebo iná pomoc. Niekedy sa mi do tej služby ani nechcelo, ale keď som povedala Ježišovi, že Ho chcem nasledovať, tak chcem ísť tam, kam On volá. Ježiš hovorí, že je s nami a preto mám túžbu nevzdať to.
Máte obľúbený príbeh z Biblie, ktorý vás inšpiruje? V čom je inšpiratívny?
Bude to asi príbeh Ester. Keď som túto knihu prvýkrát čítala, uvedomovala som si, že tam bola pre jednu chvíľu. Mala nejaké poslanie. Mala možnosť si vybrať, ak by odmietla, pravdepodobne by túto úlohu dostal niekto iný, alebo by to Pán Boh zariadil inak. Ona využila túto príležitosť a povedala „áno“. Pomocou tohto príbehu si uvedomujem, že mám slúžiť tam, kde som, a využiť čas, ktorý mi je daný. Pre mňa to je najmä rodina, kde mám byť.
Čo si myslíte, že by mala počuť mladá generácia? Čo sa naučiť?
Myslím si, že je dobré, keď mladí môžu prijať Ježiša do svojho života čo najskôr. Čím je človek starší, tým viac vecí zo svojho života potom musí čistiť, vysporiadávať sa s nimi. Keď je človek mladý, nemá ešte toľko nabalených vecí. Keď človek prijme Ježiša v mladosti, už môže svoju budúcnosť budovať na vzťahu s ním. Prajem si, aby mladí mali otvorené oči a uši, aby počuli a videli.
Veľmi dôležité je aj, aby mladí mali svoje spoločenstvo. Aby bolo založené na priateľstvách, budované na dôvere a aby to bolo také „sprevádzanie na ceste“, nie len ventilácia od každodenných starostí na jednu hodinu počas týždňa. Malo by to byť miesto, kde sa môžete rozprávať o svojich problémoch. Starší nie vždy vedia poradiť, síce sú ich skúsenosti vzácne, ale niekedy sú zastaralé a preto je dobré, keď sa mladí môžu zdieľať navzájom.
