Hryzieš si pery, snažíš sa hrýzť si aj do jazyka, čelo sa ti potí, zadržiavaš dych, si ako balón, čo o chvíľu praskne; pozeráš sa z jedného kamoša na druhého, nie nervózne, no skôr očakávajúc vyznamenanie, ktoré by si od nich mohol získať za fakty, čo si o istom vašom známom získal; či už od niekoho iného alebo získanou dôverou – za ňu sú pred kamošmi body navyše, lebo teraz môžeš zamachrovať, že ty si ten, komu sa niekto zdôveril. Áno, práve tebe niekto povedal tie úžasné slová “nechaj si to, prosím, pre seba” a ty si to, pravdaže, z celej sily pre seba nechať chceš, ale zároveň aj trochu nechceš, a preto teraz len tak-tak udržiavaš jazyk za zubami. Preto ti teraz pot kvapká do kávy, popri ktorej si pôvodne nechcel klebetiť. Preto hrá v pozadí Vivaldiho Leto g mol a všetci sme v napätí, ako keď vo filme sledujeme, či je hlavná postava natoľko hlúpa, že sa zachová bezočivo a tajomstvo prezradí. Dôveru zradí. A čo je horšie, spiatočku nezaradí, riadiaca páka prestáva fungovať, pretože čo je raz z úst vyvrátené, späť sa nevráti. A naša postava napokon nápor nevydržala a osobná informácia, nepatriaca ušiam osôb iných, bola vonku. Srdce niekde v hĺbke azda aj nechcelo, no myseľ na moment zlenivela, povolila sánku, zuby zlyhali ako naničhodná hrádza, jazyk to už nevydržal a pery dali zelenú. Zelenú červenej vlajke, ktorá nad nami začne pri podobných manévroch výstražne mávať. V symfónii zaznieva gong ohlasujúci finále a ty vieš, že keby si bola hlavná postava filmu, sledovaná tisíckami divákov, azda by si sa zachovala správne. No sledovaná predsa nie si a kým to daný človek nevie, môžeš o ňom za chrbtom hovoriť, čo chceš. Nie?
Kedy sme si chrbty prestali kryť?
Ak mám povedať za seba, klebety sú v mojom živote veľkou témou. Mať šokujúcu dôvernú informáciu a nepovedať ju chce veľa odvahy, pozornosti a veľa, veľa lásky k danému človeku. Príliš často sa mi stalo, že som zdravú hranicu prestrelila. A keď som sa po pár sekudnách, hoci neskoro, uvedomila, zvrtla som to na modlitebný námet. Neberte ma zle, je lepšie modliť sa ako frflať. A je dobré radšej sa po klebetení modliť. Určite tiež existuje správny čas a spôsob a jeden dôverník, ktorý nám pomôže rozuzliť osobné problémy, ktoré s niekým máme. No to, na čo poukazujem, je používanie pojmu “modlitebný námet” s nečistým úmyslom.
Použiť tento pojem ako klebetu inkognito, to je snáď horšie ako čokoľvek, čo som doteraz opisovala. Hriech, čo sa snaží zamaskovať. Polopravdy. Zväčša odpornejšie ako lži samotné. Útok od chrbta. Pripomína mi to stratégiu nie Svätého Ducha, ale skôr toho druhého.
“Varujte sa zákonníkov, ktorí vyžierajú domy vdov pod zámienkou dlhej modlitby.”
Čo ak nás toto slovo učí, že “vyjedať domy vdov” sa dá aj v rozhovoroch? Zneužívať niekoho srdce-lámajúcu situáciu na to, aby sme si mohli trošku poklebetiť, trošku posúdiť jeho chovanie s pyšným podtónom: “toto by som ja nikdy neurobil”; toto je, milí čitatelia, tragické zneužitie niekoho tragédie vo svoj prospech. Vyjedanie domov vdov pod zámienkou dlhej modlitby. Nasýtenie svojej túžby, nenápadne odsúvajúc potrebu druhého.
[point-blog-link title=”Tento článok je z webu Druhé šance.” button-text=”Pokračuj v čítaní” url=”https://www.druhesance.sk/blog/nechaj-si-to-pre-seba”]
Fotografia: Ernie A. Stephens/Unsplash
