Možno aj tebe pri tristotridsiatompiatom výročí posvätenia chrámu či osemdesiatomdruhom výročí zasadenia lipy na dvestopäťdesiate výročie spomienky memoranda slovenského národa zišlo na um: prečo?
Aj mne, nie si jediný. Prečo máme potrebu oslavovať? Pripomínať si? Pamätať na? Je to dôležité? Biblické? Dáva to zmysel?
Táto moja úvaha ma viedla do Božieho slova, kde som veľmi rýchlo zistila, že to nie je cirkevný výmysel, ani mŕtva tradícia. Ľudia stavali oltáre odjakživa. Možno vtedy mali podobu len kopy kameňa, no dôležité bolo, aby nezabudli na to, čo Pán Boh vykonal. Ako sa im zjavil, prihovoril, vyslobodil ich. Božie slovo je plné konkrétnych čísel, v Starej aj Novej zmluve. Od počtu rýb, ľudí, apoštolov, až po počty obrátených alebo času, ktorý prešiel.
Očividne, aj Pán Boh počíta.
A niečo v nás, v ľuďoch, potrebuje a nachádza stabilitu vo výročiach. Opakovaní. Pripomenutí si. Potrebujeme to asi viac my ako Boh.
Dávno, keď som ešte viedla dorast v Kukovej, mal na konci októbra narodeniny Andy, Zuzka aj Janka, s rozdielom piatich dní. Zároveň to bolo obdobie, kedy dorast pôvodne vznikol. A tak sa ľudia celé týždne tešili na veľkú narodeninovú párty. Mali sme jedlo, balóny, koláče. Oslavovali sme Andyho, Janku, Zuzku a fakt, že máme spoločenstvo, ktoré máme radi.
Podľa mňa, pokojne oslavuj. Urobte si piknik, lebo ste spolu ako skupinka už tri roky. Pokojne zasaďte lipu, keď sa na letnom tábore obrátia dvaja ľudia. Daj kameň na kameň na lúke, kde k tebe Hospodin jasne prehovorí.
Pamätajme si. Pripomínajme. Tešme sa. Oslavujme. Pán Boh má dobrú párty vždy rád. Najmä takú, na ktorej je oslávený On.
Fotografia: Jason Goodman/Unsplash
