V 5. kapitole listu kresťanom do Galácie píše Pavol o tom, aby sme žili život, ktorý je v súlade s našou vierou. Ale niektorí kritici hovoria: Pavol, ako chceš dosiahnuť, že budú veriaci žiť krásny život? Vo svojej zvesti dávaš silný dôraz na milosť a vieru a takmer žiaden dôraz na zákon. Veď len zákon dokáže človeka udržať v strehu a v tom, aby žil pred Bohom dobrý a morálny život. Keď už nad človekom nebude zákon, len milosť, bude si robiť čo chce.

Majú kritici pravdu? Je možný dobrý život bez zákona?

Skutočne dobrý Boh

Predstavte si, že sme na návšteve u kráľa. Sme v jednom z domov, ktoré vlastní. Sme vo vnútri a všetko okolo nás je vzácne. Každá izba, každá stena, každý stôl, stolička, dekorácie, doplnky. Ako tak kráčame tým domom, nešťastne zvalíme obrovskú nádhernú vázu, ktorá má nevyčísliteľnú hodnotu. Kráľ to vidí a povie: „Keby si mal vyplatiť tú vázu, nemal by si šancu. Prišiel by si o všetok majetok a pre veľký dlh by si skončil aj tak vo väzení. Ale dohodnime sa. Každý deň budeš na tomto dome pracovať. Starať sa, kopať, robiť údržbu, budeš to robiť celý život, aby si všetko splatil. Každý mesiac ti stiahnem rovnako vysokú sumu z tvojho platu a vyhneš sa väzeniu.“

Vy si poviete: „Uf, ako dobre, že stále môžem žiť svoj život a byť s rodinou.“ Ale keď už 10 – 20 rokov pracujete, aby ste splácali, tak už toho máte dosť. Kráľ vám odpustil, ale ten život je ťažký. Už by ste sa aj vzbúrili. Už sa vám nechce.

Jedna chyba v živote, a tak sa to s vami ťahá. Nakoniec už máte kráľa plné zuby.

A mnohí si takto predstavujú Boha. Že nám odpustil, ale stále Mu musíme niečo splácať. Sme ako otroci, sme Mu stále mnoho dlžní.

Ale predstavte si, že ten kráľ povie: „Zvalil si vázu nevyčísliteľnej hodnoty. Nemáš šancu ju splatiť, ale odpúšťam ti. A v skutočnosti v tomto dome potrebujem správcu. Nasťahuj sa sem so svojou rodinou, aby nechátral, ale sa zveľaďoval.“ A tak sa tam s rodinou nasťahujete a ste v dome, o akom sa vám nikdy ani nesnívalo. Zo začiatku ani neviete, či si môžete sadnúť do tých krásnych kresiel. Jasné, že nenecháte ten dom schátrať. Jasné, že sa oň staráte. Ale nie preto, že musíte, že ste to dostali príkazom. Ale preto, že ste vďační, že si to vážite. Je tam krásne a vždy je dom pripravený, keď príde na návštevu kráľ.

Ten príklad je o tom, že zákon, príkazy a splácanie dlhu nás nakoniec vždy povedú len k frustrácii a vzbure. Nikdy nie k radostnej a vďačnej práci na Božom kráľovstve. Len Božia dobrota a milosť dokážu vytvoriť spontánnu, vďačnú, radostnú odozvu v srdci a v praktickom konaní.

Je to, akoby Boh silným a nádherným oslobodzujúcim hlasom zakričal do ľudského srdca svoju dobrotu a to srdce sa rozochveje v tom istom rytme a tú istú dobrotu, lásku a kreativitu produkuje ďalej. Ale zákon a príkazy nikdy srdce nerozochvejú k láske a kráse. Srdce sa len zasekne a robí, čo musí.

Tak ako sú odpustenie a milosť jedinou skutočnou cestou, ako obstojíme pred Bohom, tak sú odpustenie a milosť jedinou skutočnou cestou ku krásnemu životu. Zo zákona nie je ani ospravedlnenie, ani posvätenie.

Takže jedinou udržateľnou cestou k peknému životu nie je zákon, nie sú príkazy, ale milosť. A na tom základe nás Pavol v 5. kapitole vyzýva k dvom veciam: 1. Keď už máme odpustenie, milosť a slobodu, tak ich nestraťme. 2. Keď už máme odpustenie, milosť a slobodu, tak ich nezneužime.

Nestraťme slobodu, ktorú máme v Kristovi

Vo verši 1. Pavol píše: „Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva!“ Inými slovami: Nestraťte slobodu, ktorú máte v Kristovi. A podporuje to ďalšími slovami: „ak sa dávate obrezať, Kristus vám nič neprospeje. Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti.“

Pavol v 3. kapitole hovorí, že keď sme veriaci, keď máme vieru, je to, akoby sme si Krista obliekli. Akoby sme dostali nové krásne biele šaty. A teraz v 5. kapitole akoby nám chcel povedať, že keď už máme na sebe nové krásne šaty, tak v nich choďme. Nevyzliekajme si ich. Neskúšajme si obliecť staré šaty otroka. Len tieto nové sú vstupenkou do neba. Tieto nám dal Boh.

V skutočnosti ten náš ďalší život veľmi závisí na tom, ako vnímame Boha.

Je pre nás dobrý Otec, ako nám to vysvetlil Pavol, alebo je pre nás stále Sudca, ktorého sa ešte musíme báť?

Sudcovi ide o našu nevinnosť, o to, aby sme zlé nespravili.

Otcovi ide o náš rast a našu zrelosť.

Sudca nás, keď niečo zlé spravíme, trestá.

Otec nás, keď niečo zlé spravíme, zdvíha.

Spravme si malý test toho, ako vnímame Boha: Keď sa niečo zlé deje, alebo keď v živote zlyháme, čo vtedy robíme? Utekáme od Boha? Alebo utekáme k Nemu? Keď utekáme od Boha, je pre nás Sudca, ktorého sa bojíme, ktorého ani nechceme. Keď utekáme k Nemu, je pre nás Otec, vieme, že nám rozumie, že nás nezavrhne, že nám pomôže. A vtedy sa deje niečo v našom vnútri, lebo si uvedomujeme, že aj napriek všetkému nás miluje.

Nezneužime slobodu, ktorú máme v Kristovi

Vo verši 13. Pavol píše: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia. Len aby sloboda nebola zámienkou pre telesnosť, ale navzájom si slúžte v láske.“ Pavol nás vyzýva, aby sme slobodu a Božiu milosť nebrali na ľahkú váhu. Keď už bývame v tom krásnom Božom dome, tak sa tak aj správajme. Zároveň je realista. Vie, že sme v zápase a ten zápas je ťažký. Vo verši 17 píše: „Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli. A vo verši 16 hovorí: „Žite podľa Ducha a nebudete vykonávať žiadosti tela.“

[point-blog-link title=“Tento článok je od našich priateľov z chcemviac.com“ button-text=“Pokračuj v čítaní“ url=“https://chcemviac.com/audio/nestratme-slobodu-ktoru-mame-v-kristovi/“]

Fotografia: Zulmaury Saavedra/Unsplash