Môj prvý lockdown začal už rok pred prvým oficiálnym lockdownom, teda, keď sa mi narodilo prvé dieťa. Možno pre niekoho to znie ako vtip, iný si myslí, že preháňam, ale naozaj som sa cítila tak, ako sa teraz cítime všetci. Okrem toho, žiadne stretnutia a eventy, na ktoré som chcela ísť, neboli online, ale diali sa osobne a ja som tam naozaj nemohla byť.
No po pár týždňoch po pôrode som si našla spôsob ako byť aspoň trochu súčasťou toho všetkého aj s dieťaťom, ktoré celkom dobre spolupracovalo. Keď začal ten skutočný lockdown pre všetkých, situácia sa mi skomplikovala, lebo pripájať sa do online sveta s malým bábom bolo trocha komplikovanejšie ako nachystať obývačku a zavolať sem skupinku, ktorá sem tam aj pomohla s niečím okolo dieťaťa, ale nejako sme to dali. Po pár mesiacoch online služby mi pribudlo druhé dieťa. Klamala by som, keby som povedala, že to ide ľahko a stále som v pravidelnom spojení s ľuďmi a vediem skupinku a všetko je dokonalé, lebo vôbec to tak nie je, ale podelím sa s vami o pár tipov, ktoré sa učím ako matka a nasledovníčka Krista v dvojitom lockdowne.
Viac sa modlím. Oveľa viac
Už samotná skutočnosť mať dieťa ma naučila sa modliť oveľa intenzívnejšie a častejšie ako čokoľvek doteraz. Nikdy som nebola z tých zanietených modlitebníkov, ale samota (s dieťaťom nikdy nie si sám, ale chápete) ma postavila pred veľkú výzvu – keď nemôžem s tými ľuďmi byť, musím sa za nich modliť. To je jediné, čo teraz môžem, dokonca kedykoľvek počas dňa a zároveň to najlepšie, čo pre nich môžem urobiť. A tak sme si na dvere, ktoré máme natreté farbou na tabuľu, začali písať mená a rôzne kategórie, za ktoré sa za ľudí modlíme.
Callujem
S dievčatami, ktoré boli v mojej skupinke, sa snažím byť stále v kontakte, a tak si občas urobíme skupinový hovor a povieme si updaty z našich životov, sem tam sa stane, že do toho pribehne dieťa, ktoré túži po efektoch (viď fotku) a tak to naberie celé trochu iné obrátky, ale aká som vďačná za dievčatá, ktoré sa chcú spojiť, aj keď vedia, že vaše deti budú v pozadí kričať či vyžadovať si nejakým spôsobom pozornosť, ale aj tak to celé stojí za to, aby sme sa mohli počuť, zdieľať a vymeniť si modlitebné námety.
Reagujem
Snažím sa byť v obraze sledovaním storiek a príspevkov, ktoré dievčatá pridávajú na IG. Niekedy nemám čas písať veľa, ale zámerné srdiečka, či palec hore, verím, povzbudí vždy.
Nosím balíčky pred dvere
V tomto máme záľubu obaja s manželom. Pripraviť nejaký mini darček a odniesť to na tajňáka pred dvere. Tak sem tam niečo napečiem (hej hej, aj ja kváskujem) alebo objednáme Chválonožky (skrytá reklama, nie, neplatia mi), či kúpime obľúbenú čokoládu.
Posielam hlasovky
Nech žijú hlasovky! Vziať do ruky mobil pri deťoch alebo čosi robiť na notebooku, je niekedy ťažko obhájiť, a tak pred nimi tento čas naozaj čo najviac minimalizujem. Odpisovať na správy hlasovkami je skutočné vyslobodenie, nahovorím do telefónu – rýchlo a výstižne. No veru, hlasovky sú dobrým spojením.
Prepájam
V Lukášovom evanjeliu čítame (Lk 10:1), že potom Pán rozoslal učeníkov na miesta, kam On sám chcel ísť. Tak sa veru niekedy cítim, že je veľa miest, kam by som sama chcela ísť. Ale nedá sa. Naposledy sa tak stalo s mojou 80-ročnou kamarátkou Rút. Rady si spolu zavoláme, navštevujem ju, sem tam jej nakúpim a párkrát som jej už aj poupratovala. Opäť sa ocitla v situácii, kedy veľmi potrebovala pomoc s upratovaním, len to tentokrát s mojimi deťmi naozaj nie je kompatibilná činnosť. Tak som si spomenula na Zuzku, šikovné, pokorné dievča z mojej dávnejšej skupinky a prepojila som ich. Rút je šťastná, že má pomoc a ja sa teším, že som sa so Zuzkou takto reconnectla.
Lockdown nie je ľahký, ani materstvo, ale viem, že ma nič nemôže zastaviť v tom, aby som milovala, keďže On prvý miloval mňa. A tak nechcem ostať pasívne sedieť vo svojom uzavretom svete.
