Obsah tohto článku bol súčasťou Agiho seminára na KPM 2023 – Posol. V prvej časti nám odkryje niečo zo svojej cesty k evanjelizácii a skúsenosti s ňou. V druhej časti sa v podobnom kontexte dočítaš o princípoch z príbehu Mojžišovho povolania, ktoré nám môžu pomôcť dať do perspektívy aj naše povolanie k evanjelizácii.
Pána Ježiša som spoznal asi pred jedenástimi rokmi, keď som pochopil, čo pre mňa spravil na kríži, že som hriešny a bez Neho a bez Jeho diela si zasluhujem trest. Aj keď som predtým o Bohu niečo počul, toto bolo pre mňa nové. Stalo sa to súčasťou môjho života. Odtiaľ sa odvíja aj moja skúsenosť s evanjelizáciou, ktorú by som rozdelil do niekoľkých fáz:
Fáza 1: Ker
Jeden zo spôsobov evanjelizácie je ten prirodzený, medzi ľudmi, s ktorými žijeme – rodinou, priateľmi,… Je dlhodobejší, nie je to nejaká jednorázovka, kedy napr. za 2 minúty poviem mame evanjelium a už je na nej, čo s tým spraví. Ten človek vidí, že v mojom živote sa stali zmeny a v správnej chvíli je dôležité ich aj vysvetliť – povedať, čomu verím, čo hovorí Božie Slovo. A už to nie je len o tom, že od niekoho počúva “ako by to v živote malo byť,” ale vidí niekoho život a vzbudzuje to v ňom otázky.
Druhý spôsob evanjelizácie je zasiahnuť “random” neznámych ľudí, ktorých bežne stretneme, a práve tu ide o to, ako využiť každodenné príležitosti.
V takej situácii som sa prvýkrát ocitol, keď ma k tomu pozval kamarát a veľmi som sa na to tešil. Keď som však už stal pred konkrétnym človekom a mal som sa s ním rozprávať, odrazu som chcel ujsť a skryť sa do kríkov. Nevedel som nič povedať. Na jednej strane človek tomu rozumie, akú od Pána Boha dostal vzácnosť, no odrazu, keď príde na lámanie chleba, hlavou mu chodí: “Ale prečo by som sa o to mal deliť len tak s hocikým? To odo mňa nikto nechcite.”
Fáza 2: Vlak
Ako niekoľkoročný kresťan som si už uvedomoval, že by som evanjelium chcel hovoriť aj iným. Premýšľal som, prečo napríklad čas vo vlaku nevyužiť aj inak, ako len pozerať von oknom, počúvať podcast, hudbu, či len tak byť. Príkladom mi boli starší ľudia, ktorí si prisadli a hocikedy sa bezprostredne pustili do reči s niekým cudzím. Keď môžu oni, prečo by som nemohol aj ja?
Pre moju generáciu to síce nie je najprirodzenejšie, ale povedal som si, že to skúsim. Tieto pokusy ma viedli k tomu, že: “Tak toto nedám.” Stále som si vravel, že možno nabudúce, ale to “nabudúce” sa ťahalo aj rok a pol. Uzavrel som to tým, že to asi nie je pre mňa.
Fáza 3: Park
Tretia skúsenosť bola pre mňa zlomová. Bolo to práve počas covidu, navštevoval som biblickú školu a ako sme študovali pravdy z Božieho slova, zahorela vo mne túžba naozaj sa s tým všetkým podeliť aj s niekým iným. Rozhodol som sa, že to skúsim a vybral som sa do parku. Bol som úplne odhodlaný a nabudený, no napriek tomu sa dostavili myšlienky ako: “Nebude ich to zaujímať. Budem čudný, trápny.” Povedal som si, že to skúsim aj tak. Prisadol som si k ľuďom na lavičke a rozmýšľal, ako začať. Vymyslel som si, že idem robiť prieskum.
Robil som teda prieskum, ako zvládajú pandémiu. Odpoveď ľudí na prieskum bola pozitívna a otvorená, boli zvedaví, aké otázky im položím.
Pýtal som sa, ako pandémiu prežívajú a čo im pomáhalo zvládnuť najhoršie obdobia – boli to vzťahy, voľný čas s ľuďmi, záľuby? Jednou z možností, ktorú som spomenul, bola aj viera v niečo/v Boha.
Keď som už spomenul Boha, ľudia často zabudli na to, že robím prieskum a zrazu mi hovorili svoju skúsenosť s Bohom – či už to, že chodili do kostola, ale nechali to, alebo že veria, že niekde za tým všetkým je, že musí byť ešte niečo viac, aj keď si to nevedia presne vysvetliť.
Cez prieskum sme teda prešli z bodu prekážok (Čo budem robiť? Neviem ako začať?) do bodu, že sme sa rozprávali. Keď videli, že mám skutočný záujem, často došlo aj k duchovnému rozhovoru. Po vysvetlení toho, ako vnímajú Boha oni, ich zaujímalo, ako to vnímam ja (keď už robím ten prieskum a chcem to vedieť o nich) – takže boli vlastne sami ochotní počúvať. Mohol som povedať svoje svedectvo, ako vnímam, že počas pandémie či v živote Boh pomohol mne.
Sme svetlom
Po skončení rozhovoru som sa často cítil veľmi nadšený, že som naozaj spravil to, do čoho ma Pán Boh volá a bol som v úžase, že môžem napĺňať Jeho povolanie, zdieľať svoju nádej, a že tí ľudia si z toho mohli niečo zobrať – nie vždy hneď všetko pochopia, ale aspoň môžu počuť o nádeji, ktorá tu je aj pre nich.
“Často sa trápime, čo si o nás pomyslia iní ľudia namiesto toho, aby sme sa trápili, čo si o nás myslí Boh.”
Niekedy nás posiela s Jeho svetlom k ľuďom, ktorí Ho veľmi potrebujú. A má aj spôsob, ako sa k ním priblížiť. Samozrejme, môže si použiť niekoho iného, ale my sme ochudobnení o radosť z poslušnosti a ovocia – bez ohľadu na to, ako tí ľudia reagujú. Možno budem prvý človek, možno piaty, ktorý im niečo povie, ale mať na tom účasť je privilégiom, ktoré často zahadzujeme.
Verím, že to má zmysel – “úspešnosť” nie je na nás, Pán Boh nás posiela rozsievať a my nevieme , ktorým rozsievačom v poradí sme, ani aký ďalší plán má v živote daného človeka.
Ktoré miesto je/môže byť tvojím parkom?
Fotografia: Leah Kelley/Pexels
