Náš príbeh s Jožim je dlhší a komplikovanejší, ale kvôli tomuto článku ho skúsim zdecimovať na nevyhnutné dáta. Joži je dvojmetrový kamionista s ramenami, čo sa nevojdú do dverí, a náturou, ktorú od 18 rokov formovali iní 50-roční kamionisti. Tomu prislúchal aj jeho slovník, humor a niektoré životné presvedčenia.
Na druhej strane je Joži veľmi učenlivý, vnímavý, s veľkým prehľadom v histórii, ekonómii a politike, prirodzenou inteligenciou a naozaj citlivým srdiečkom.
Jožiho som stretla na mládeži, kde som mala tému a on vzadu s niekým hral karty a rozprával rovnako nahlas ako ja. Nerešpektoval ma. Ja som ho, úprimne, nemala veľmi rada. No on prišiel aj na stredajšiu mládež. To bola tá, ktorú vediem ja, a tak sa Joži zo dňa na deň stal mojím problémom. Lebo prišiel znova a znova, ale je aj pravda, že rozprával stále tichšie a tichšie. A mal aj rešpekt. A ja ani neviem ako, som si ho naozaj obľúbila. Jeho úprimné otázky a snahu pochopiť, o čom a hlavne o KOM toľko rozprávame. Na mládež si priniesol zápisník. Otázky mal k téme.
A potom jedného dňa spomenul, že prerábajú strechu, jeho izba je pod strechou a k sestre do bytu ísť nemôže. Hľadal penzión. Poradili sme sa s manželom a zavolali Jožiho na ten týždeň k nám.
Po večeroch nám to dalo príležitosť povedať evanjelium, ísť viac do hĺbky, šancu odpovedať na stovky otázok a dokonca použiť vetu: “Kým bývaš pod mojou strechou,… (žiadne rasistické/sexistické/utečenecké vtipy).” (vždy som to chcela povedať).
Z týždňa boli nakoniec tri mesiace. Ale z povedaného evanjelia aj rozhodnutie nasledovať Ježiša. Chvála Mu za to!
Joži odvtedy prešiel dlhú cestu. Spoznáva Ježiša hlbšie a dokonca sa stal naším švagrom. Veľa sa pomenilo. Ale čo tým chcem povedať:
Ako vieš (hoci aj atypicky a neortodoxne) odpovedať na potrebu blížneho v tvojom okolí spôsobom, ktorý môže viesť k jeho/jej pochopeniu evanjelia? Nestojí to za pokus?
